Jaroslav sedel 23 rokov za vraždu. Po prepustení ho čakal poriadny šok

Zisťovali sme, či majú väzni vôbec šancu na normálny život a kto im môže pomôcť.

Dvadsaťtri rokov sedel za vraždu v najťažších väzniciach. Teraz sa učí nanovo žiť. Dlhoročný väzeň nevie pracovať s počítačom, neovláda ani telefón. Zohnať strechu nad hlavou a prácu je pre takýchto ľudí veľmi ťažké. Zisťovali sme, či majú vôbec šancu na normálny život a kto im môže pomôcť.

Jaroslav vyrastal v pestúnskej rodine. Keď mal 22 rokov, dostal sa po vražde taxikára do väzenia. Ťahá mu na päťdesiatku. Na slobode je len pár týždňov a objavuje ľudí z druhej strany mreží.

"Mňa veľmi šokovali medziľudské vzťahy, kašlú jeden na druhého, nedokážu medzi sebou komunikovať," hovorí prepustený Jaroslav. Muž mal ale šťastie. Najskôr mu pomohli sociálni pracovníci vo väznici.

"Pokiaľ vám niekto nepodá pomocnú ruku, nevedel by som, kam by som sa podel, lebo s pestúnmi nemám absolútne žiadny kontakt. Keby sa pán sociálny nenakontaktovali na tú charitu, tak nemám šancu sa dostať aspoň do akých takých koľají," hovorí Jaroslav.

"Učí sa nadväzovať také iné vzťahy, iné ako sú tie, na ktoré si zvykol v prostredí, ktoré nie je prirodzené," hovorí psychológ a znalec Dušan Kešický.

Pre dlhoročného väzňa je sloboda sociálny aj kultúrny šok. Jaroslav vyšiel z väzenskej brány bez jediného centa. Nenechali ho ale napospas osudu.

"Dievčatá z charity trnavskej, oni ma vzali k sebe a potom prišiel pre mňa ten pán zo združenia Kroky. Oni boli dohodnutí ešte keď som bol vo väznici," hovorí Jaroslav, ktorému pomohli zohnať aj prácu.

"Najťažšie je zreálniť sa, teda naučiť sa fungovať v tom svete, ktorý vznikol, kým bol ten človek za mrežami," dodáva sociálna pracovníčka Lenka Kleskeň.

Lenka Kleskeň dlho pomáhala prepusteným. Prvé kroky by mali viesť k sociálnemu pracovníkovi obce, v ktorej takýto človek žije. "Pretože ten má zmapované pracovné príležitosti a sociálne služby, ktoré daná obec ponúka aj mimovládok v danom okolí, na papierik mu napíše treba ísť na tento úrad, dostanete sa tam električkou číslo takou a takou, nakrokuje s ním ten proces," vysvetlila

Keď sme sa s Jaroslavom stretli, prácu už mal. S technológiami sa ešte len zoznamuje. Napríklad dotykový telefón držal prvýkrát až teraz.

Podobne je na tom s počítačom. Životopisy nosí napísané ručne. "Vždy sme začínali tým, že máte nejakú mailovú adresu, takže vždy sme s ním išli www. Toto je vaše heslo, úrady práce potom už ponúkajú zadarmo, že tento človek môže sem chodiť, naučiť ho základné stránky, pracovné portály," hovorí Kleskeň.

"Som rád, že mám prácu a budem robiť všetko preto, aby som si tú prácu udržal aby som si zarobil nejaké tie peniaze," dodáva Jaroslav.

Šancu na nový život má podľa psychológa každý väzeň. No závisí len od neho, ako ju uchopí a udrží.